Zvuk vo filme
Spracoval: Mgr. Tomáš Farkaš, PhD.
Úloha zvuku v audiovizuálnom diele
Film a audiovízia začínali ako nemé. Nepoznali zvuk. Videozábery boli tvorené len z obrazu. Preto sa spočiatku kládol veľký dôraz na hercov, ktorí museli svojou mimikou tváre a gestikuláciou dokonale vystihnúť daný moment situácie, a tak priblížiť divákovi atmosféru. Podobne zase niektorí režiséri využívali prvky filmovej montáže (strihu) na to, aby bez zvuku či hudby vyvolali v divákoch špecifické emócie či odozvy. Z mnohých dôvodov však veľmi rýchlo po vzniku kinematografie diváci, ale aj tvorcovia filmov začali pociťovať potrebu obraz dopĺňať zvukom. Zo začiatku to boli často iba gramofóny alebo samostatní hudobníci (napríklad klavirista), neskôr hudobné telesá, ktoré vo vybraných kinách sprevádzali hudbou obraz, snažiac sa tak podľa plátna interpretovať film a dopĺňať jeho atmosféru. V tomto období sa začali hojne využívať aj hudobné katalógy, v ktorých boli skladby skomponované doslova na konkrétne situácie („naháňačka”, „dráma” a podobne). Takéto katalógy by sme mohli považovať za predchodcov takzvanej archívnej hudby (v súčasnosti je priekopníkom archívnej, resp. populárnej hudby napríklad Quentin Tarantino, ktorý takmer výlučne používa vo svojich filmoch väčšinou staršie populárne piesne rôznych žánrov). Film ale stále nebol ozvučený. Nepočuli sme dialógy ani ruchy okolia (napríklad šum ulice, tečúcu vodu, horiaci oheň a pod.). Prešlo niekoľko desiatok rokov a v roku 1927 sa do kín dostal film „Jazz Singer“ (Džezový spevák). Od tohto momentu možno hovoriť o postupnom konci nemej éry a začiatku toho, na čo sme zvyknutí dnes – synchrónny zvuk, dialógy hercov a podobne. Tento prerod vo zvukový film však nemožno brať doslovne – ani tak často spomínaný Džezový spevák stále nemal dokonalý a bohatý zvuk. Paradoxne obsahoval stále množstvo „hluchých” pasáží, ktoré boli spôsobené tým, že herci mohli do mikrofónov rozprávať iba z veľkej blízky (mikrofóny v tej dobe neboli ani zďaleka také kvalitné) a ostatné ruchy (napríklad kroky psa, ktorý prešiel okolo hercov) stále nebolo počuť. Mnoho klasických hercov počas tejto éry nástup zvuku neprežilo, veľa hercov totiž na jednej strane nedokázalo prispôsobiť svoje herecké schopnosti aj expresívnosti hlasu a na druhej strane ich veľa skončilo práve preto, lebo divákom sa zdal ich hlas pri prvom počutí smiešny. Prišli však noví herci a nové pokusy so zvukom. Postupne sa začal rodiť pojem filmovej hudby. Dnes je zvuk neoddeliteľnou súčasťou každého filmu a kladie sa na neho veľký dôraz. Mnohí teoretici tvrdia, že za polovicou úspechu filmu tkvie zvuková zložka, niektorí dokonca hovoria, že je to ešte viac.
V úplnom úvode by sme mohli vysvetliť, čo je to zvuk. Z fyzikálneho hľadiska možno povedať, že zvuk je vlnová vibrácia, tvorená chvením vzduchu. Ak by sme tieto vibrácie mali zaznamenať, vyzeralo by to ako búšenie srdca na kardiograme – inými slovami ide o sínusoidy (odtiaľ aj slovné spojenie „zvukové vlny” – sínusoidy totiž vlny pripomínajú). Keď hovoríme potichu, vibrovanie je menšie, naopak, ak hovoríme hlasno, je vyššie.
Pri nahrávaní zvuku je dôležité v prvom rade to, na aké zariadenie nahrávame. V takzvaných domácich podmienkach nám na kvalitné nahrávanie zvuku stačí aj jednoduchá jedno či dvoj-kanálová externá zvuková karta, pripojená pomocou USB kábla k počítaču. Do takejto karty dokážeme zapojiť mikrofón, ale aj hudobné nástroje ako gitara, basgitara či klávesy. Pokiaľ takéto zariadenie k dispozícii nie je, kvalitnými mikrofónmi dnes už disponujú aj moderné smartfóny. Zároveň existuje veľké množstvo prenosných digitálnych nahrávacích zariadení s rôznym počtom mikrofónnych vstupov. Veľmi záleží aj na tom, aký zvukový softvér používame. Ideálne je, aby sme si osvojili prácu s niektorým z takzvaných DAW – Digital audio workstations. Ide o programy, ktoré umožňujú pracovať naraz s viacerými zvukovými stopami, obsahujúce množstvo efektov a funkcií, so schopnosťou pracovať zároveň s videom a často kombinované so sequencérmi, čo znamená, že v takomto programe dokážeme ozvučiť film, vytvoriť špeciálne zvukové efekty, ale zároveň vytvoriť a mixovať hudbu, pracovať s tempom, kvantizáciou a podobne. Zvuk nahrávame do tzv. stôp. V závislosti od toho, na akom projekte pracujeme, môže byť v jednej stope napríklad nahraný len hlas jedného človeka, čo nám umožní mať väčší prehľad. Do ďalších stôp takýmto spôsobom môžeme umiestniť ruchy, atmosféru, hudbu alebo iné zvuky. Záleží taktiež na tom, či nahrávame na jeden mikrofón alebo ich máme k dispozícii viacero v kombinácii so zariadením, ktoré dokáže pomocou viacerých vstupov zaznamenávať zvuk do separátnych stôp naraz. V nahrávacom štúdiu alebo pri veľkých filmových produkciách je viacstopové nahrávanie samozrejmosťou. Výhoda toho, že máme každý zvuk umiestnený alebo nahraný v separátnej stope, spočíva v tom, že logicky môžeme každú z nich upravovať samostatne (každej zvlášť môžeme upravovať hlasitosť, frekvencie, skreslenie či pridávať efekty na dotvorenie špecifickej atmosféry). Samostatná kapitola je miešanie hovoreného slova s hudbou v kontexte rozhlasovej hry či rozhlasovej relácie (viac o nich sa dozviete v priložených videonávodoch, ktoré sú súčasťou tejto publikácie). Spracovanie zvuku je komplexný postup, ktorý však netreba pri žiadnom filme, malom či veľkom, zanedbať.
Zvuk vo filme neznamená len hovorené slovo. Medzi zvuk radíme takisto vietor, štrngnutie pohárov či naštartovanie auta. Rovnako sem patrí aj hudba, ktorá sprevádza jednotlivé filmové sekvencie. Bez ohľadu na to, o akú zvukovú kategóriu (uvádzané nižšie) ide, rozlišujeme primárne dve obrovské skupiny zvukov (tu môžeme hovoriť aj o všetkých zvukoch, aj o hudbe). Ide o diegetický (tzv. obrazový) a nediegetický (mimoobrazový) zvuk. Diegetický zvuk predstavuje zvuk, hlas či hudbu, ktorá vyplýva zo záberu, resp. priestoru, v ktorom sa práve filmová scéna odohráva. Ak sa herec nachádza v bare, kde hrá živá kapela, ide o diegetickú hudbu. Ak sa s niekým rozpráva a my ako diváci to vidíme, ide o diegetický hlas. Ak vidíme herca, ako otvorí dvere, ide o diegetický ruch. Logicky teda, ak hovoríme o nediegetických zvukoch, ide o tie, ktoré vo filme počujeme, ale ich zdroj sa nenachádza na plátne. Môže ísť napríklad o voiceover hlavného hrdinu či rozprávača, ktorý rozpráva do rôznych záberov a vysvetľuje dej, prípadne o komponovanú hudbu priamo pre film, ktorú počujeme iba my diváci. Vo všeobecnosti však vieme zvukovú zložku filmu rozdeliť na tieto kategórie:
- Dialógy, resp. ľudský hlas – Základná zložka filmu. Prostredníctvom dialógov rozprávame divákovi dej. Zaraďujeme sem hovorené slovo, povzdychy hlavných aktérov či výkriky. Dialóg (alebo monológ a rôzne iné formy prejavu) môže mať rozprávač, ktorého vo filme nevidno, dve postavy medzi sebou, dialóg môže prebiehať aj v hlave ako zamyslenie sa a pod. Nahráva sa pri natáčaní, teda počas produkcie, ale aj postsynchrónne v štúdiu.
- Zvuky, ruchy – Ruchy prostredia sú veľmi dôležité, dodávajú prostrediu autentickosť. Ak postavy kráčajú po ulici, je prirodzené, že v pozadí počuť ruchy ulice, trúbenie áut a pod. Ruchy sa nahrávajú počas produkčnej fázy (priamo počas natáčania ide o tzv. kontaktný zvuk), ale veľa ruchov možno do filmu doplniť aj v postprodukcii. Samostatná zložka je tzv. Foley úroveň – teda ľudia, ktorí priamo na obraz v reálnom čase vytvárajú všetky zvuky doslova od nuly – v špeciálnych nádobách naplnených pieskom, štrkom či suchým lístím kráčajú na mieste či pomocou nespočetného množstva predmetov (kovových, plastových, drevených…) ozvučujú “hyperrealisticky” veci vo filme, ktoré v reálnom živote vydávajú zvuk buď príliš slabý, alebo jednoducho príliš “nudný”.
- Filmová hudba – Predstavte si film bez hudby. Mnohí študenti si pod pojmom hudba predstavujú spievané piesne známych interpretov. Nie je to celkom tak. Simulujme situáciu, ktorá má navodiť strach, pri takejto situácii použijeme hudbu, ktorá je pochmúrna. Naopak, ak chceme navodiť atmosféru šťastia, využijeme hudbu, ktorá je veselá a optimistická. V jednoduchosti môžeme filmovú hudbu vyberať podľa atmosféry, ktorú chceme v danej sekvencii navodiť. Táto hudba sa, samozrejme, pridáva do filmu v postprodukcii. Využíva sa väčšinou hudba, ktorá je inštrumentálna. Medzi základné kategórie filmovej hudby patrí klasická hudba komponovaná priamo pre daný film alebo hudba populárna, resp. archívna – tá už bola vytvorená inými interpretmi a režisér ju do svojho filmu vyberá úmyselne kvôli tomu, že korešponduje s ideami jeho filmu alebo s atmosférou konkrétnych scén.
- Ticho – na túto zložku sa občas zabúda, avšak v niektorých žánroch je jedným z najdôležitejších elementov. Ticho dokáže vytvoriť často napätie ešte intenzívnejším spôsobom ako akákoľvek hudba a má schopnosť prinútiť diváka zbystriť pozornosť či očakávať paradoxne výbuch silnejšieho zvuku. Aj napriek tomu, že to na prvý pohľad môže vyzerať ako jednoduchý pojem, aj pojem ticha má v rámci filmového zvuku niekoľko rôznych kategórií a spôsobov využitia.
- Nediegetické zvukové efekty – tieto zvuky predstavujú veľmi špecifickú kategóriu zvukov, ktoré sa nedajú zaradiť ani do hudby, ale ani do bežných ruchov. Je príznačná skôr pre fantastické žánre ako horor, sci-fi či fantasy. Ide o zvuky, ktorými sú ozvučené napríklad rôzne monštrá, duchovia, prípadne fiktívne javy, ktoré jednoducho v realite neexistujú. Táto kategória občas hraničí so zvukovým dizajnom ako takým – ak vo filme potrebujeme ozvučiť ducha (ktorý v realite neexistuje), musíme mu zvuky umelo vytvoriť pomocou rôznych techník – niekedy ide o jednoduché vrstvenie/spomaľovanie/modulovanie reálnych zvukov, niekedy zase o digitálne efekty, ktoré vytvoríme iba v počítači.
Zvukové databázy
Na internete existuje veľké množstvo zvukových knižníc, kde možno nájsť prakticky akýkoľvek ruch alebo hudbu, ktorú potrebujete využiť. Nemusíme tak všetko nahrávať extra. Ak napríklad zatvára vaša postava dvere a vy ste ten zvuk zachytili nedostatočne, viete si nájsť podobný zvuk v zvukovej knižnici na internete a v postprodukcii ho tam vložiť. Niektoré knižnice sú dostupné online, iné za poplatok. Pri študentských filmoch sa dajú niektoré knižnice využívať aj zadarmo. Vyhľadávanie v hudobných knižniciach je väčšinou jednoduché pomocou opisu atmosféry alebo nálady, ktorú chcete v danom závere navoliť, resp. pomocou kľúčových slov. Samostatnou kapitolou sú rozsiahle balíky zvukov, ktoré mnohé spoločnosti ponúkajú v rôznych veľkostiach a s rôznymi cenami. Existujú profesionálne zvukové knižnice, ktoré stoja tisícky eur a obsahujú doslova terabajty zvukov, avšak v dnešnej dobe sa dajú veľmi kvalitné zvukové knižnice sťahovať z internetu od konkrétnych spoločností často zadarmo alebo za minimálne sumy (často hovoríme o sumách okolo 10 – 20 eur) a aj napriek takejto dostupnosti ide o plnohodnotné a kvalitné zvuky, ktoré často na menšie či amatérske filmové produkcie bohato postačia. V takýchto knižniciach dokážeme potom ľahko vyhľadať tisícky konkrétnych zvukov, ale aj atmosfér (lesy, mestá atď.). Výhodou takto stiahnutých knižníc je to, že ich máme uložené priamo na disku, čo urýchľuje vyhľadávanie – väčšina zvukových softvérov totiž umožňuje browsovať medzi takýmito zvukmi priamo vo svojom vlastnom rozhraní s jednoduchou možnosťou “pretiahnuť” zvuky priamo do zvukovej stopy bez toho, aby sme museli ísť na internet.
Medzi najznámejšie zvukové databázy bez poplatkov patrí napríklad www.freesound.org
Najznámejšia zvuková databáza pre hudbu: www.freeplaymusic.com
Ukážky tutorialov pre študentov:
https://www.youtube.com/watch?v=ZaHQKCGWhsE&t
https://www.youtube.com/watch?v=BptziorXFx8
Dokument o umení Foley – nahrávaní zvukov do filmov:
https://www.youtube.com/watch?v=U_tqB4IZvMk
Jednoduchá ukážka, ako urobiť zvuky do amatérskeho filmu:
https://www.youtube.com/watch?v=TgqE7_lsRqM
Krátky dokument o zvukárovi a jeho technike, používaní rekordérov, mikrofónov v praxi:
https://www.youtube.com/watch?v=UproyDEKDqw
Praktické úlohy v rámci práce so zvukom
Zoberte akýkoľvek mikrofón, diktafón alebo telefón a využite jeho mikrofón v nasledujúcich situáciách: nahrajte svoj vlastný hlas vo všetkých miestnostiach domu a zistite, v ktorej je najlepšia akustika (najmenej ozveny a iných rušivých elementov). Pokúste sa v tejto miestnosti nahrať na mikrofón čo najlepšie – majte ho cca 20 cm od úst a nerozprávajte do neho priamo, ale mierne zo šikma, aby ste predišli silným nárazom zvuku. Skúste takým istým spôsobom nahrať zaujímavé zvuky vo vašom dome/byte/v okolí, ale tak, aby boli nahraté čo najčistejšie – vyskúšate si tak prácu zvukára – „lovca zvukov“.
Zoberte si svoj telefón a skúste naň nahrať rozhovor dvoch ľudí tak, ako by ste natáčali záber filmu. Inými slovami – jedna kamera/fotoaparát/telefón ich na jeden statický záber nakrúca a druhý telefón bude umiestnený tak, aby bol mimo záberu, ale aby bol čo najbližšie k ich ústam, aby bol zvuk nahratý čo najlepšie.
Vytvorte „zvukové hádanky“ – nahrajte zvuky, ktoré sú podľa vás zaujímavé a potom ich púšťajte svojim kamarátom s tým, že musia uhádnuť, o aký zvuk ide.
Zistite, aké rôzne typy mikrofónov ešte existujú a na čo sa používajú.
(https://sk.wikipedia.org/wiki/Mikrof%C3%B3n)
Skúste zistiť, pomocou akých zvukov vytvorili zvukári zvuky vašich obľúbených magických či iných nereálnych bytostí (Transformeri, Orkovia, Godzilla…) vo fantasy či scifi filmoch.
Skúste porozmýšľať, z akých zvukov by ste vytvorili zvukové efekty do vašich obľúbených videohier – aké zvuky by ste použili pri rôznych typoch kúziel, prípadne ako by ste ozvučili jednoduché úkony, ako napríklad vypitie ozdravovacej fľašky, vytvorenie nového meča alebo zvuky brnenia.
Tu je príklad toho, ako sa môžu vytvárať špeciálne zvukové efekty kúziel do animácie z hry World of Warcraft: https://www.youtube.com/watch?v=aedUJ_0o-go&list=PL71wqAlmq7GxEmXxjpNOoSG-W6UpJNvu0&index=63&t
Premyslite si vlastný špeciálny efekt, ktorý by ste chceli ozvučiť po svojom. Môže to byť zvuk z filmu alebo hry. Popremýšľajte nad tým, z koľkých a akých fáz sa skladá (mávnutie ruky a vystrelenie kúzla, buchnutie kúzelným kladivom, explózia…). Skúste na základe videa z časti 5 vytvoriť vlastnú zvukovú knižnicu, v ktorej budete mať aspoň 5 vlastnoručne nahratých zvukov. Potom tieto zvuky skúste v akomkoľvek dostupnom softvéri (Audacity, kde budete môcť všetky zvuky zmiešať, prípadne Cakewalk, kde možno robiť aj zložitejšie efekty) zmiešať a zoradiť tak, aby dávali zmysel a aby sa čo najviac priblížili vašej pôvodnej predstave.